SPRÁVNA ŠKOLA
sa stará o rozum
aj srdce žiaka....viac
Urobte si test ADHD, vďaka ktorému môžete zistiť, či má vaše dieťa sklony k hyperaktivite......viac
Preverený koncepčný program pre deti od MŠ až po 5. ročník ZŠ s dokázateľnými výsledkami..."...viac
Prečitajte si o projekte DRUHÝ KROK, ktorý pomáha vašim deťom pochopiť emócie iných......viac

Slovník

ADHD

ADHD z ang. attention deficit hyperactivity  disorder – poruchy pozornosti sprevádzaná hyperaktivitou.

ADHD je definovaná ako vývinová porucha, pre ktorú je charakteristický neprimeraný stupeň pozornosti, hyperaktivity a impulzivity. Patrí medzi spektrálne poruchy, pretože sa u rôznych ľudí vyskytuje v rôznych stupňoch.
Z. Třesohlavá a kol. (1983 ). Podľa medzinárodnej klasifikácií ochorení ( MKN – 10) sa ešte stále môžeme stretnúť so skorším termínom ĽMD - ľahká mozgová dysfunkcia, ktorá môže mať formu hyperaktívnu alebo hypoaktívnu.
Zdenka Michalová, (2002 s.11) tvrdí, že špecifické poruchy správania (ADHD - porucha pozornosti s hyperaktivitou, ADD - porucha pozornosti) sú vývojové poruchy, ktoré sa prejavujú u dieťaťa neprimeraným stupňom pozornosti, hyperaktivity, impulzivity takého rozsahu, ktorý neodpovedá jeho fyzickému veku. Deficity sú evidentné v rannom detskom veku a sú pravdepodobne chronické. Problémy  sú spojené napríklad s neschopnosťou dodržovať bežné pravidla správania , robiť opakovane po dlhšiu dobu určité pracovné činnosti a podávať zodpovedajúce výkony, sústrediť sa na určitú činnosť. K diagnóze ADHD obvykle dospejeme vtedy, keď dieťaťu  po dosiahnutí siedmych rokov nájdeme minimálne šesť charakteristických príznakov, ktoré sprevádzajú nepozornosť, hyperaktivitu a impulzivitu.

Nepozornosť

  • Nevenuje pozornosť detailom, pri školskej práci a ďalších úlohách sa z nepozornosti  dopúšťa mnohých chýb.
  • Neudrží pozornosť pri plnení úloh a tiež pri hre.
  • Keď naňho niekto hovorí zjavne nesleduje, čo mu hovoríme.
  • Nepostupuje podľa pokynov a často sa mu nedarí splniť úlohu.
  • Má veľké ťažkosti pri plnení úloh vyžadujúcich trvalejšie úsilie.
  • Opakovane stráca pomôcky potrebné k rôznym činnostiam a úlohám, napr. v škole: ceruzky, perá, knihy.
  • Ľahko sa nechá vyrušiť.
  • Často zabúda vykonávať bežné každodenné činnosti.
Hyperaktivita
  • Je nadmerne nepokojný, neustále sa vrtí na stoličke, nevydrží „obsedieť“ na mieste.
  • Vstáva zo stoličky bez dovolenia aj počas vyučovacej hodiny.
  • Neustále pobehuje sem – tam.
  • Len veľmi ťažko vykonáva činnosti, pri ktorých je potrebné byť ticho.
  • Zdá sa, že je v neustálom pohybe.
  • Nadmerne rozpráva.
Impulzivita
  • Vyhŕkne zo seba odpoveď ešte predtým, než doznie otázka.
  • Nevydrží čakať, až na neho príde rad.
  • Skáče do reči
  • Hovorí hneď, čo si myslí a cíti,
  • Nedokáže stáť v rade
  • Nedokáže sa hrať ticho
  • Hrá sa alebo robí niečo nebezpečné bez toho, aby si uvedomovalo, dôsledky takéhoto správania (je nebezpečné pre seba i ostatných)


Medzi ďalšie znaky A PREJAVY dieťaťa s ADHD patrí:
  • poruchy spánku, problémy so zaspávaním a prebúdzaním v priebehu noci,
  • poruchy pohybovej koordinácie a poruchy senzomotorických funkcií,
  • poruchy jemnej alebo hrubej motoriky, oneskorený motorický vývin, celková nemotornosť alebo neohrabanosť (poruchy koordinácie pohybov),
  • časté tiky a grimasovanie,
  • nadmerná roztržitosť,
  • slabá krátkodobá a dlhodobá pamäť, nízka schopnosť abstraktného myslenia, myslenie všeobecne konkrétne,
  • špecifické vývinové poruchy učenia (dyslexia, dyskalkulia, dysortografia, dysgrafia),
  • nepravidelnosť výkonov v rozmedzí dní alebo hodín,
  • zlá schopnosť organizovať si prácu, pomalosť pri dokončovaní práce,
  • správanie často neprimerané situácii,
  • neschopnosť predvídať následky,
  • negatívny alebo agresívny vzťah k autorite,
  • zlá schopnosť nadviazať kontakt s rovesníkmi, lepší prístup k hre s jedným alebo dvoma deťmi,
  • zlá súdnosť pri riešení spoločenských situácii a vzájomných vzťahov,
  • v spoločnosti agresívny a drzý, nevhodné a výrazné predvádzanie sa v afekte,
  • chronická agresia, deštrukčné správanie, klamanie, neschopnosť podriadiť sa,
  • negatívne sebaprijatie a nedostatok sebaúcty,
  • depresia: u 33% detí s ADHD sa vyskytujú klinicky definovateľné príznaky depresie, úzkosť: u 30% detí s ADHD sa vyskytujú úzkostné poruchy.

Agresia

Agresia je „konkrétny prejav správania, ktorým človek ubližuje jednotlivcovi či skupine druhých. Môže mať rôzne formy: fyzická a verbálna, priama i nepriama agresia (ktorá môže mať rafinované formy od vyhrážania cez vydieranie až po rôzne úrovne manipulácie), inštrumentálna – hostilná.
Agresivita  je „ relatívne trvalá osobnostná dispozícia jedinca správať sa násilne. Všetci sa medzi sebou odlišujeme jednak v miere/intenzite agresivity, jednak v typických formách ako ju prejavujeme navonok.
Agresia môže mať patologickú etiológiu alebo je len psychologicky zrozumiteľnou reakciou na situáciu.

Z možnej patológie prichádzajú do úvahy tieto okruhy porúch:
-  organické poškodenie mozgu (napr. ADHD)
-  psychoticky motivovaná agresia
-  agresia ako symptóm zneužívania psychotropných látok
-  poruchy správania/osobnosti (socializovaná a nesocializovaná porucha správania)

Vzhľadom na to, že sa do úvahy berú rôzne kritéria, je rozdelenie agresie do istých typov a druhov rôznorodé. Podľa nich agresiu delíme na:

  1. Verbálnu verzus fyzickú. Verbálna – útok agresora na obeť pomocou slovných vyjadrení s cieľom psychicky ublížiť.           Fyzická – útok agresora na obeť za použitia telesnej sily.
  2. Bezprostrednú verzus sprostredkovanú. Bezprostredná (priama) – priamy útok agresora na obeť. Sprostredkovaná(skrytá) – nepriamy útok na agresora použitím medzičlánku.
  3. Zlostnú verzus inštrumentálnu. Zlostná – afektívny útok agresora na obeť s cieľom ju poškodiť, zraniť, ublížiť jej. Inštrumentálna – útok agresora na obeť je prostriedkom v snahe dosiahnuť svoj neagresívny cieľ.
  4. Ofenzívnu verzus defenzívnu. Ofenzívna – útok agresora na obeť, ktorá ho neohrozuje, ani v minulosti neohrozila. Defenzívna – útok agresora na obeť, ktorá ho ohrozuje, alebo ho ohrozila.
  5. Proaktívnu verzus reaktívnu. Proaktívna – útok agresora na obeť nie je vyvolaný hostilným, ani ohrozujúcim správaním obete, je prostriedkom pri dosahovaní pozitívnych cieľov. Reaktívna – útok agresora na obeť je vyvolaný ohrozujúcim správaním obete.

Agresívne správanie

C. A. Anderson a B. J. Bushman (2002) uvádzajú bazálnu definíciu, podľa ktorej agresívne správanie je akékoľvek správanie smerom k inému jednotlivcovi, ktoré sa uskutočňuje s bezprostredným zámerom mu ublížiť. Pôvodca agresívneho správania musí byť presvedčený, že jeho správanie cieľovej osobe ublíži a že cieľová osoba je motivovaná vyhnúť sa tomuto správaniu.

Podľa L. Lovaša (1997) sa agresívne správanie vyznačuje týmito znakmi: poškodzuje inú osobu, je zámerné, porušuje situačné a relevantné normy, nie je motivované snahou pomôcť danej osobe ani inými prosociálnymi úmyslami. (Kollárik a kol., 2004, s. 399 )

Agresívne správanie je správanie, ktoré vedie k poškodzovaniu, ubližovaniu, obmedzovaniu práv, zraneniu inej osoby. Rozhodujúci je cieľavedomý zámer ublížiť, poškodiť. Agresívnym správaním jedinec poškodzuje sociálne normy spoločnosti, ktoré sa viažu na konkrétnu situáciu. Agresívne správanie je sociálno-kultúrne podmienené. To vysvetľuje, prečo v jednej spoločnosti je daná forma správania označovaná ako agresívna, zatiaľ čo v inej nie. Niekedy je agresívne správanie zamieňané s asertívnym, sebapresadzujúcim. Kritériom k rozlíšeniu oboch foriem je zámer ublížiť inému. Agresívne správanie je správanie, ktoré tento cieľ má. (Sollárová a kol, 2002, kap. 6, s. 93 )

Asertívne správanie

Ide o sebapresadzujúce správanie, v ktorom človek obhajuje a presadzuje svoje práva, ale neútočí na iných. Asertívny človek je zdravo sebavedomý, s dobrými komunikačnými zručnosťami, otvorený, úprimný, nič nepredstiera, neporušuje práva iných ani svoje, rešpektuje ich, nemanipuluje inými, nebojí sa vyjadriť svoje názory, postoje, myšlienky.
Asertívne správanie - človek presadzuje svoje práva, ale zároveň rešpektuje práva iných. Neútočí na iných, neosočuje, no nebojí sa vyjadriť svoje postoje a názory. Je sebavedomý, empatický, má dobré komunikačné zručnosti.
Opakom je agresívne správanie – človek porušuje práva iných, nerešpektuje ich, rešpektuje len svoje práca, útočí, volí verbálnu aj fyzickú agresiu.
Neasertívne správanie (submisívne) – človek porušuje vlastné práva, ľahko podľahne tlaku skupiny a iných ľudí, robí len to, čo chce iný, necháva sa inými ovládať, dáva sa inými viesť a manipulovať, je konformný a málo sebavedomý.

Kto jedná asertívne, nemanipuluje druhými ľuďmi, ale ani nepodlieha manipulátorovi.

4 základné druhy asertivity:

  1. Základná asertivita: ide iba o o jednoduché vyjadrenie svojich citov, myšlienok, názorov, postojov (napr. bojím sa o teba, vadí mi, čo o mne hovoríš, už nechcem v tomto rozhovore pokračovať)
  2. Empatická asertivita: ide nielen o vyjadrenie svojich citov, názorov, potrieb, ale aj o citlivosť voči iným ľuďom a rešpektovanie ich názorov a citov (hnevu, radosti) (napr. vidím, že si zo mňa smutná, ale ja sa musím sama rozhodnúť a aj prijať toto moje vlastné  rozhodnutie)
  3. Stupňovaná asertivita: k tomuto typu asertivity prikročíme až vtedy, keď náš partner, kolega, rodič, spolužiak ignoruje naše požiadavky a stanoviská a porušuje naše práva. (napr. Mária, už niekoľkokrát som ťa upozornila, že si mi dlžná peniaze a že mi ich musíš vrátiť)
  4. Konfrontatívna asertivita: použijeme ju vtedy, keď si žiadame doplňujúce, vysvetľujúce informácie k problému (napr. Mami, prosila som ťa, aby si mi nebrala mobil a nečítala moje SMS. Opäť si to urobila. Môžeš mi povedať, prečo to robíš?)

Asertívne práva

  1. Máš právo povedať NIE .
  2. Máš právo povedať, ja ti (vám) nerozumiem. 
  3. Máš právo povedať JA NEVIEM.
  4. Máš právo ZMENIŤ svoj názor.
  5. Máš právo ZVOLIŤ SI SVOJE SPRÁVANIE a potom niesť za neho plnú zodpovednosť.
  6. Máš právo  si určiť, do akej miery budeš zodpovedný za SPRÁVANIE
  7. Máš právo robiť chyby , ale tiež byť za ne zodpovedný 

Asertívne povinnosti

  1. Rešpektujeme a tolerujeme práva iných.
  2. Snažíme sa vidieť seba a iných reálne.
  3. Úprimne vyjadrujeme svoje pocity.
  4. Snažíme sa poznať stanoviská druhých.
  5. Počúvame druhých a snažíme sa ich vypočuť.
  6. Vážme si názor a svetonázor iných.
  7. Učme sa hľadať kompromis.
  8. Priznajme svoj omyl a pokúsme sa ho napraviť.

Asertívny štýl jednania:

- Začnime ocenením, pochvalou a úprimným uznaním. (Minule si mi fantasticky pomohol.)
- Pochváľme aj najmenšie zlepšenie. (Vidím, že ti to ide, že sa zlepšuješ, že robíš pokroky.)
- Než začneme kritizovať druhých, povedzme aj o svojich chybách a nedostatkoch.(Ani mne sa to zo začiatku nedarilo urobiť, nevychádzalo mi to. Ani tebe to teraz nejde, robíš hlúpe chyby)
- Povzbudzujme iných. Presvedčme ich, že urobiť zmenu a napraviť chybu nie je ťažké a že to pôjde urobiť. (Pusti sa do toho, myslí, že máš dosť kvalít, aby sa ti to podarilo)
- Prikazujme otázkou, nikdy nie priamo.(Pomôžeš mi s tým, poradíš mi, môžem ťa požiadať o radu, neodmietneš ma, keď ťa požiadam o pomoc)
- Pamätajme si, že každý človek má svoju dôstojnosť.

Základné asertívne techniky

1. Asertívne NIE

Spočíva v odpovedí „nie“ na rôzne pre nás nevhodné prosby a požiadavky, a to bez pocitov viny.
Odmietnuť je potrebné rozhodne, jasne, pokojne, bez emócií.
Treba použiť slovo nie ( nie, neurobím to, nejdem ta, nemám o to záujem). Použijeme asertívne NIE, keď nás pozývajú na oslavu, kde sa  nám nechce ísť, na návštevu, do divadla, na nákup,...) Vyhýbame sa pritom dlhému ospravedlňovaniu, vysvetľovaniu.
Napr. Dnes večer nemôžem prísť, mám stretnutie a chcem sľub splniť. 
 

2. Pokazená gramofónová platňa

Ide o taktiku, pri ktorej stále dookola opakujeme svoju požiadavku alebo odmietnutie, pritom neprejavujeme neistotu, úzkosť, rozrušenie. Vytrvalo, pokojne, priateľsky svoju požiadavku opakujeme, nevzdávame sa pri prvom odmietnutí, nenecháme sa vtiahnuť do diskusie.Napr. Bola by som rada, keby si prišiel na oslavu mojej matky.

3.  Priateľský kompromis

Ide o snahu nachádzať spoločné riešenie problému. Treba opakovať svoje požiadavky a tiež uznať argumenty partnera.
Napr. Rodičia chcú, aby sme sa zúčastnili obedu s pozvaným hosťom (ktorého nemáme radi my). Možné sú pravdaže viaceré riešenia – odísť na víkend ku kamarátke, počúvnuť rodičov a byť na obede prítomný, predstierať nutnosť učiť sa a neprísť k obedu, resp. voliť kompromis – zvítať sa s hosťom, krátko s ním pohovoriť a potom odísť.

Asociálne správanie

Ide o správanie, pri ktorom sa porušujú pravidlá spoločenského styku, neporušujú sa spoločenské normy!

  • Asociálne správanie sa prejavuje impulzívnym, necitlivým, egoistickým  správaním k iným ľuďom, jedinec neberie na iných ohľad, nerešpektuje ich práva.
  • Zvládnuť asociálne správanie môže človek sám alebo pomocou iného človeka, ktorému dôveruje (rodiča, kamaráta, psychológa, spolužiaka) zvládnuť asociálne správanie.  

Disociálne správanie

  • Ide o správanie neprimerané, spoločensky neprispôsobivé, ale nie spoločensky nebezpečné!
  • Disociálne správanie sa však už vymyká  spoločenským normám, porušujú sa tu spoločenské normy , napr. nedisciplinovanosť, vzdor, klebety, intrigy, ohováranie, drobné krádeže, poškodzovanie vecí.
  • Disociálne správanie už musia riešiť odborníci - sociálni pracovníci, vychovávatelia, špeciálni pedagógovia, psychológovia.

Antisociálne správanie

  • Ide o správanie, pri ktorom sa porušujú nielen spoločenské normy, ale sa porušujú zákony spoločnosti. Je to najvyšší stupeň spoločenského nebezpečenstva.
  • Patria sem najzávažnejšie poruchy správania, napríklad týranie druhých, šikanovanie, agresia, násilie, vražda.
  • Riešenie antisociálneho správania patrí psychológom, lekárom, policajtom, právnikom.

Aspergerov syndróm

Patrí medzi pervazívne vývojové poruchy. Ide o celoživotnú neurovývojovú poruchu, ktorá má vplyv na sociálne a komunikačné schopnosti jedinca, t. j. ovplyvňuje to, ako sa dotyčný správa k ostatným a ako s nimi komunikuje. Vyvodzujeme ju zo špecifického správania. Z toho plynie narušenie v oblasti komunikácie, sociálnej interakcie a predstavivosti. Deti so syndrómom AS môžu dosahovať IQ až 160. V prípade na podozrenie AS syndrómu, je potrebná včasná diagnóza, aby sa vhodným, hlavne psychologickým a špeciálno – pedagogickým vedením, predišlo možným problémom v neskoršom období, hlavne v adolescencii (depresie, úzkosti, suicidálne sklony...)

Depresia

Je ochorenie celého organizmu. Nie je to teda slabosť, nedostatok vôle alebo sebadisciplíny. Vedie k pocitom smútku, beznádeje, k strate prežívania radosti, energie aj vôle.
Od bežného smútku alebo rozladenosti sa depresia líši najmä tým, že:

  •  Je intenzívnejšia a hlbšia ako smútok
  •  Trvá dlhšie
  •  Nepriaznivo ovplyvňuje našu výkonnosť
Depresia je choroba. To však neznamená, že v depresii je človek „nenormálny“ alebo „bláznivý“. Je však bez síl, energie, má smutnú náladu a vyčíta si to. Nemôže fungovať v každodenných záležitostiach. Nesústredí sa. Nedokáže sa radovať z vecí, ktoré ho predtým tešili. Cíti prázdno v duši.
Depresia je jedným z najčastejších problémov, ktoré ľudia v živote zažijú. U každého piateho človeka sa aspoň 1-krát za život objaví klinicky významná depresia. Každoročne ochorie na depresiu 5% obyvateľstva nezávisle na veku. Ženy ochorejú 2-krát častejšie ako muži.
Depresia je liečiteľné ochorenie. Liečba pomáha väčšine postihnutých. Bez liečby môžu príznaky trvať aj roky. Čím skôr sa liečba začne, tým skôr depresia odznie. Neliečená vedie k strate výkonnosti, k izolácii, k strate radosti zo života a výrazne zhoršuje celkový zdravotný stav, znižuje obranyschopnosť organizmu.

Typické príznaky depresie 


Hlavným príznakom depresie je porucha nálady. A však okrem nálady je postihnuté aj myslenie, chovanie a niektoré telesné funkcie. Medzi typické príznaky depresie patria:
  • Prestrvávajúca smutná, úzkostlivá alebo „prázdna“ nálada
  • Negatívny pohľad na seba a seba podceňovanie
  • Pocity beznádeje, pesimizmu alebo bezmocnosti
  • Seba obviňovanie a strata zmyslu života
  • Strata záujmu a radosti
  • Nespavosť, predčasné ranné prebúdzanie sa, alebo naopak nadmerná ospalosť a spavosť aj v priebehu dňa
  • Strata chuti do jedla, výrazné zníženie váhy, alebo naopak prejedanie sa a priberanie hmotnosti
  • Pokles energie, únava, malátnosť (jednoduché činnosti si vyžadujú nadmernú námahu)
  • Nezáujem o sexuálny život
  • Nadmerné polihovanie alebo posedávanie, neschopnosť prinútiť sa k činnosti, odkladanie činnosti
  • Myšlienky na smrť alebo samovraždu, pokus o samovraždu
  • Nespokojnosť, nervozita, nadmerná podráždenosť
  • Obtiaže so sústredením sa, zapamätaním si rozpamätávaním sa s pamäťou vôbec (našťastie prechodné) problémy s rozhodovaním
  • Pretrvávajúce telesné príznaky ako bolesť hlavy, poruchy trávenia, zápcha, dlhodobé bolesti
  • Ťažoba na hrudi, stuhnutosť alebo ochabnutosť svalstva, rýchla únava
  • Nadmerné obavy a starosti, časté pocity napätia, robenie si starostí z maličkostí

Ako predísť ďalšej epizóde depresie


Užívanie liekov: Je veľmi dôležité neprerušiť liečbu antidepresívami predčasne. Môže to spôsobiť rýchly návrat príznakov depresie. Preto liečba pokračuje ešte nejaký čas po vymiznutí príznakov. Podávanie liekov by malo pokračovať aspoň 6-9 mesiacov po dosiahnutí úľavy. Ak sa jedná o opakovanú depresiu, je vhodné predĺžiť podávanie antidepresív na dobu dvoch rokov, pri troch a viacerých epizódach na päť rokov. V niektorých prípadoch je vhodné užívať antidepresíva celý život.

Domáce násilie

Jednoducho povedané, domáce násilie je násilie uskutočnené doma čiže v rámci rodiny, ktoré predpokladá blízky vzťah medzi obeťou a páchateľom. Zahŕňa sexuálne a fyzické násilie, ako aj psychické či sociálne násilie a zanedbávanie.´´ (Bodnárová, B., Filadelfiová,J., 2002, s. 14)

Formy domáceho násilia:

Násilie pozostáva z jednotlivých foriem násilia, patrí sem psychické, fyzické, sexuálne a sociálna, ekonomické násilie.

  • Fyzické násilie

-    Je resp. telesné násilie, kde násilník ubližuje obete fyzicky. Patria sem rôzne ohrozujúce, nebezpečné formy zaobchádzania či zneužívania. Môže sa prejavovať ako facka, bitie, škrtenie, popáleniny, napadnutie. Niekedy to môže skončiť aj pokusom o vraždu alebo v tom horšom prípade aj zavraždením. (Buskotte, 2008, s. 41) K tomuto násiliu patria aj tradičné praktiky ktoré sú páchané a ubližujú ženám sú to napr. zmrzačenie ženských genitálií, obriezka ženy, vražda ženy kvôli venu alebo vražda zo cti, zdedenie ženy keď žene zomrie muž tak podľa tradícii je odovzdaná aj s majetkom bratovi jej mŕtveho muža (Gajdošová et al., 2001, s. 7)

  • Psychické násilie

-    Táto forma násilia veľa krát pácha najväčšie škody. Po psychickom násilnom správaní ostávajú hlboké avšak skryté rany, ktoré sa síce zaobídu bez lekárskeho ošetrenia, a predsa obete ňou trpia dlhé roky. Následky psychického násilia môže veľmi zmeniť osobnosť obete a tak isto aj jej život, ktorá neskôr môže bez pomoci či opory len veľmi ťažko viesť kvalitný a plnohodnotný život. ( Conwayova, 2007, s. 15) Prejavuje sa slovným, citovým či emocionálnym násilím. Patria sem napríklad: vyhrážanie, nadávky, zastrašovanie, obviňovanie, citové vydieranie, zosmiešňovanie na verejnosti, podceňovanie, slovné urážky. ( Buskotte, 2008, s. 41 ).

  • Ekonomické násilie

-    Charakterizuje sa tým, že o peniaze sa musí obeť doprosovať a tiež nemôže o svojich financiách samostatne rozhodovať. O takomto násilí tiež hovoríme i vtedy keď jej zakazuje násilník pracovať alebo je nútená pracovať a o jej peniazoch rozhoduje násilník, muž zneužíva svoju moc a nadradenosť pri disponovaní financiami. Veľa krát sa obete boja vzdorovať či postaviť násilníkovi, a to zvyčajne preto lebo je finančne závislá od partnera. (Buskotte, 2008, s. 42).

  • Sociálne násilie

-    Násilník sa snaží obeť izolovať od spoločnosti a bráni jej kontaktu či stretnutiu s najbližšími (priateľov, rodiny či kolegov). Ak má obeť okolo seba menej ľudí, tým môže vzniknúť značná pravdepodobnosť, že sa bude viac citovo fixovať a upierať na násilníka. (Buskotte, 2008, s. 41)

  • Sexuálne násilie

-    K sexuálnemu násiliu patrí napr. nútenie k sexuálnemu činu, násilník vyžaduje sexuálny styk hocikde a hocikedy, nezávisle od času a bez súhlasu obete. Tiež to môže  byť zámerné telesné poškodzovanie, ubližovanie pred či počas sexuálneho činu, tiež nútenie k rozličným sexuálnym praktikám s ktorými obeť nesúhlasí. Ďalšími sexuálnymi skutkami sú nútenie k prostitúcii, sledovať pornografické videa, zneužívanie, znásilnenie atď. (Buskotte, 2008, str. 41)

Emocionalita

Predstavuje dispozíciu k emocionálnym reakciám, ktoré určujú vlastnosti emócií, ale aj ich intenzitu. Emocionalitu osobnosti určuje hlavne emocionálna zrelosť, ktorá sa prejavuje schopnosťou kontrolovať prejavy svojich afektov a zároveň berie zodpovednosť za svoje činy.

Empatia

Poznanie vlastných emócií a správne určovanie emócií u druhých ľudí, zároveň je to schopnosť pozrieť sa na situáciu z hľadiska iného človeka (napr. uvedomovanie si, že každý človek môže mať iný názor a postoj na tú istú situáciu a schopnosť zistiť pravdepodobné dôvody vzniku určitej emócie), je to aj nepriame prežívanie emócií iných ľudí, či schopnosť vyjadriť svoje emócie a názory iným ľuďom.

Výsledky výskumov:

  • Tendenciu chovať sa prosociálne majú dobré naladení a šťastní ľudia.
  • Ľudia sa správajú prosociálne vtedy, keď si myslia, že ide o dobrú vec.
  • Snaha zachovať sa prosociálne bude vyššia voči tomu, no kom nám záleží, alebo voči komu sme sa previnili a chceme napraviť dojem.A samozrejmosťou je prosociálne správanie voči príbuzným a priateľom.
  • Rozdiely v prosociálnom správaní existujú aj vo vzťahu k pohlaviu. Muži poskytujú viac pomoci ženám. Ženy nerobia rozdiely správajú sa prosociálne voči obom pohlaviam.
  • Na záver treba dodať, že človek obvykle len výnimočne pomáha tomu, kto mu nejakým spôsobom ublížil, kto sa voči nemu neodôvodnene a bezohľadne v úsilí o svoj prospech.

Mobbing

Je názov pre skupinové správanie pracovníkov, ktorého cieľom je znepríjemniť pracovnú situáciu vybranému zamestnancovi dlhodobými neoprávnenými obvineniami, ponižovaním, posmeškovaním, vysmievaním, ohováraním, klebetením, emočným týraním, kričaním, nadávaním, verejným ponižovaním, odmietaním, neprimeranými pracovnými požiadavkami, zadržiavaním informácií, fyzickou agresiou či terorom s cieľom znížiť jeho pracovnú výkonnosť a úspešnosť  resp. ho vyštvať z pracoviska.

Pri mobbingu, ako sa teda potvrdzuje, ide vždy o poruchu sociálnych vzťahov, kedy sú buď narušené vzťahy medzi spolupracovníkmi alebo je narušený vzťah medzi nadriadeným a jeho podriadenými.

Medzi možné príčiny mobbingu patrí: tlak kolektívu, pokus o odplatu (osoba, ktorá sama bola obeťou týrania), túžba po moci, snaha získať postavenie, dominanciu či členstvo v určitej skupine, potešenie z manipulácie s ľuďmi, potreba pútania pozornosti, potešenie z utrpenia druhých, krutosť, agresivita, žiarlivosť, hrubosť, pocit menejcennosti a iné. Medzi používané mobbingové stratégie na pracoviskách patrí šírenie klebiet o spolupracovníkovi, jeho izolovanie a sabotovanie práce, znevažovanie schopností a výkonov kolegu, či poškodenie jeho súkromia a osobnosti.  

A k častým mobbingovým stratégiám nadriadeného pracovníka voči podradenému patrí:

  • Sizyfovská taktika – nadriadený prideľuje podriadenému náročné, zložité a namáhavé práce, o zmysle ktorých nemá jasno alebo sú zbytočné.
  • Malé požiadavky - obeť dostáva od svojho nadriadeného úlohy, ktoré nezodpovedajú jej kvalifikácii a schopnostiam.
  • Prehnané požiadavky – nadriadený dá obeti úlohy, na ktorých musí zákonite stroskotať, pretože sú nad jeho schopnosti a odborné vedomosti.
  • Trvalá kontrola – nadriadený kontroluje úlohy nad rámec štandardnej pracovnej kontroly, od obeti vyžaduje, aby mu podávala všetky aj najjednoduchšie výsledky resp. nadriadený sa musí ku všetkým jej rozhodnutiam vyjadriť.
  • Okliešťovanie kompetencií – nadriadený odovzdá úlohy, ktoré doteraz vybavovala obeť, iným pracovníkom.
  • Prekvapujúce útoky - rozhodnutia, ktoré sa obete týkajú, sa rozhodnú za jej chrbtom, napr. keď je práceneschopná alebo na dovolenke.
  • Izolácia - obeť sa už neinformuje o dôležitých problémoch a zmenách, na jej názor sa neprihliada a izoluje sa aj priestorovo       (napr. odľahlou pracovňou).
  • Metóda Achilovej päty - obeť dostane od nadriadeného riešiť alebo vykonávať úlohy, v ktorých je najzraniteľnejšia.
  • Narážky na psychický stav - obeti sa podsúvajú psychické choroby a jej každá reakcia sa považuje za ďalší symptóm ochorenia.

Násilie

Svetová zdravotnícka organizácia definuje násilie ako „Zámerné použitie fyzickej sily alebo moci, hroziace alebo aktuálne, proti sebe samému, proti inej osobe alebo proti skupine či komunite, ktoré vedie alebo vysoko pravdepodobne povedie k poraneniu, psychickému poškodeniu,  porušenému vývoju alebo deprivácii“.

Fyzické násilie: bitie,kopanie, mlátenie tvrdými predmetmi, vytrhávanie vlasov,ničenie alebo odoberanie vecí, ktoré patria obeti, násilné nútenie vykonávať ponižujúce a zosmiešňujúce príkazy (kľačať a prosiť o milosť, jesť jedlo z podlahy, piť nápoj, do ktorého mu napľuli, nosiť ponižujúce nápisy a pod.).
Psychické násilie: verbálne útoky na sebavedomie jedinca, nadávky namierené proti dôstojnosti, ohováranie a osočovanie, opakované ponižovanie, zosmiešňovanie alebo zavrhovanie obete.

OSOBNOSŤ žiakov, ktorí páchajú násilie v školách

     Psychologické vyšetrenie jedincov páchajúcich rôzne formy násilia odhalili, že títo žiaci majú často:

  • zníženú úroveň inteligencie, tzv. kognitívny deficit (s obmedzenými schopnosťami abstraktného myslenia)
  • vysokú impulzivitu, hyperkativitu a nepozornosť
  • vyššiu úroveň nervozity a neuroticizmu (lability)
  • vyššiu depresivitu
  • sklon ku skratkovitému jednaniu
  • emocionálnu labilitu a vzrušivosť,
  • znížené sebaovládanie a sebakontrola
  • znížené sebahodnotenie
  • slabé komunikačné zručnosti
  • nižšiu toleranciu k správaniu iných
  • nižšiu zodpovednosť za svoje správanie a konanie
  • títo jedinci sú viac zameraní na seba a menej zrelí
  • majú menej komplexné vnímanie sveta
  • nedostatok vypestovaných zábran
  • slabé rozlišovanie medzi dobrom a zlom
  • narušenú morálku  - ale ani nie morálne názory či morálne postoje, ale zvnútornenie morálneho usudzovania a morálnych noriem. Teda vandali vedia veľmi dobre, čo urobili, čo robiť nemali, cítia však len menšie zábrany k uskutočneniu trestného činu a nemajú pocity hanby a viny.

Prosociálne správanie

Sa vyznačuje skutkami a činmi, vykonanými v prospech iného bez očakávania materiálnej, vecnej, morálnej odmeny alebo sociálneho súhlasu. Cieľom prosociálneho správania je teda pomáhať inému človeku. Človek sa prejavuje prosociálne, keď jeho aktivity smerujú k väčšiemu či menšiemu sebaobetovaniu v prospech iných, bez očakávania prospechu či zisku.

Altruizmus – je to prosociálne správanie, ktoré súvisí jedine s vnútorným uspokojením a nepočíta v prítomnosti ani v budúcnosti so žiadnym ziskom.

Prosociálne správanie smeruje k :
a) Osobám, ktoré sú nám známe a veľmi dobre známe, (príbuzní, priatelia). To, že tomu koho poznáme, pomáhame, sa považuje za samozrejmosť s uvedomením si toho, že v prípade potreby možno očakávať rovnakú reakciu z druhej strany.  
b) Druhým objektom pomoci pri prosociálnom správaní sú osoby neznáme, cudzie. V ich prípade sa pripisuje väčší význam a váha prosociálneho správania.

Prejavy prosociálneho správania:

  • darovanie, najčastejšie na dobročinné účely, 
  • pomoc pri plnení úloh, 
  • ponuka na spoluprácu, 
  • sympatia a porozumenie v ťažkých životných situáciách
  • podpora, nielen materiálna, ale aj morálna či psychická.

Sociabilita

Je senzitivita jedinca voči sociálnym podnetom. Jedinec, ktorý má zvýšenú sociabilitu má rád kontakt s inými ľuďmi, má veľa priateľov, rád sa podieľa na sociálnych záležitostiach, rád pracuje s inými (M. Nákonečný, 2005)

Šikanovanie

Pochádza z francúzskeho slova „chicané“, čo znamená zlomyseľné obťažovanie, týranie, sužovanie, prenasledovanie, byrokratické lipnutie na litere predpisov napr. voči podriadeným alebo občanom. Šikanovanie je vlastne zneužívanie sily alebo právomoci, s ktorým sa stretávame už aj v školách.  „Zásadne hovoríme o šikanovaní vtedy, ak je obeť z nejakého dôvodu  bezbranná - buď pre fyzickú slabosť, či neobratnosť, pre svoju izolovanosť v kolektíve, pre svoje psychické zvláštnosti. Neoznačujeme za šikanovanie občasnú bitku, alebo hádku približne rovnako fyzicky zdatných súperov”.


Použitá literatúra:

Ďurič, L. – Bratská, M. a kol. 1997. Pedagogická psychológia. Terminologický a výkladový slovník. 5. Zväzok edície. Bratislava: Mediatrade, spol. s.r.o. – Slovenské pedagogické nakladateľstvo, 1997. 461 s. ISBN 80-08-02498-4
Hartl, P. – Hartlová, H. 2000. Psychologický slovník. Praha: Portál, 2000. 1 vydanie. 776 s. ISBN 80-7178-303-X
Nákonečný, M. 2005.Úvod do psychológie. Praha: Academia, 2005. 507 s. ISBN 80-200-0993-0